Článok pokračuje pod video reklamou
Keď okolo nich chodili pytliaci s mačetami, nebolo mu všetko jedno. Dokumentarista a zoológ MICHAL GÁLIK pred rokom spoluzakladal československú skupinu Wildlife Guards, ktorá bojuje proti ilegálnemu obchodu so zvieratami a ich produktmi.
Začali v Indonézii, no svoje aktivity by radi rozšírili, okrem iného aj do Česka a na Slovensko.
V čom je mafia, ktorá sa zaoberá zločinom v oblasti prírodného bohatstva, iná než tá, ktorú poznáme z našich podmienok?
Nie je tam zásadný rozdiel. Obchod so zvieratami patrí medzi štyri najväčšie čierne obchody na svete spolu s obchodom s drogami, ľuďmi a so zbraňami.
Najmenší pytliaci sú ako otroci, no človek, ktorý s tými výrobkami obchoduje na medzinárodnej úrovni, väčšinou získa najviac peňazí. Cena môže v rámci toho obchodného reťazca stúpnuť desať- až dvadsaťnásobne, v prípade slonoviny až stonásobne.
Pytliak dostane provizórne peniaze, kým priekupník, ktorý výrobky prenesie do Číny, Singapuru či Japonska, sa má veľmi dobre.
Ako ste si predstavovali pytliakov v oblasti chránených druhov predtým, než ste začali pracovať v Indonézii? V čom sa realita líši od toho, čo ste čakali?
Moja predstava bola, že pytliak je obyčajný človek, ktorý potrebuje uživiť rodinu, tak robí biznis, ktorý mu prináša rýchle peniaze za relatívne málo práce. Nebolo to ďaleko od reality.
Sú to väčšinou úplne normálni ľudia a bolo mi ich trochu ľúto. Ocitli sa v takej životnej situácii, že sa rozhodli živiť pytliačením. Čo ich, samozrejme, neospravedlňuje, lebo alternatív na obživu je tam niekoľko.
Niektorí si ani neuvedomujú, že prispievajú k vymieraniu ohrozených druhov.
Dostali ste sa do nebezpečných situácií? Vyhrážali sa vám alebo marili vaše úsilie?
Keď sme spali na pláži na opustenom ostrove a okolo nás chodili pytliaci s mačetami, nebolo mi všetko jedno.
V rámci skupiny Wildlife Guards sa nám dosiaľ podarilo zorganizovať dva záťahy v Indonézii na Borneu. Prvý bol na pytliakov, ktorí vyhrabávajú korytnačie vajíčka, skupujú ich a predávajú ďalej. Druhý bol na predajcov suvenírov z korytnačieho panciera.
Väčšinu týchto ľudí možno považovať za neškodných, no snažíme sa nepodceňovať bezpečnosť. Pri záťahoch sme mali ozbrojenú stráž, takže som sa necítil v ohrození života. Skôr som cítil, že nás niekto môže odhaliť.
Prečo?
Prebieha tam investigatíva a v rámci toho procesu nás ktokoľvek, miestne úrady, miestni ľudia, lodníci, rybári, môžu prezradiť. Pytliaci by potom ukončili svoje aktivity, kým odtiaľ neodídeme. Našťastie sa nám to nestalo.
Môžete priblížiť, ako vyzerá tá investigatíva?
Pri prvom záťahu sme šli v stopách pytliakov s korytnačími vajíčkami. Najprv sme v kontakte s miestnymi neziskovkami zistili, koľko vajíčok sa kradne a kde.
Potom sme tie miesta navštívili, nainštalovali sme tam tajné kamery, fotopasce a monitorovali sme jednotlivé ostrovy.
V poslednej fáze sme dvoch našich kolegov na týždeň vysadili na ostrov, kde sa vajíčok kradne najviac. Mali za úlohu monitorovať každú noc pláže a odhaliť, ktorá z lodí patrí pytliakom.
Zistili, že pytliaci majú na palube niekoľko stoviek korytnačích vajíčok. My sme potom zorganizovali miestne úrady, indonézsku armádu a pripravili sme záťah na loď.
Stopoval bohatých okolo sveta: Peniaze nie sú také dôležité, ako si myslíme
Z akého dôvodu sú žiadané práve korytnačie vajíčka?
Sú považované za lukratívnu dobrotu. Buď sa jedia surové, alebo sa z nich robí polievka. Väčšina ostáva v Indonézii, ale bežne sa predávajú aj za hranice - do Číny, Singapuru a Malajzie.
Ľudia často veria, že im to predĺži život alebo to pôsobí ako afrodiziakum, čo je úplná hlúposť. Nie je to vôbec vedecky podložené. Chutia vraj úplne rovnako ako slepačie vajíčka.
Týmto biznisom sú ohrozené všetky druhy morských korytnačiek, pretože všetky kladú vajíčka na plážach a sú vyhľadávané. Suveníry z pancierov sa vyskytujú iba z karety pravej, čo je jedna z najohrozenejších morských korytnačiek na celom svete.
Prečo korytnačky po odstránení panciera zomierajú?
Pytliaci alebo rybári im na palube lode strhnú pancier na ohni. Korytnačka umrie buď okamžite, alebo na následky infekcie, keď ju hodia naspäť do vody. Z hornej vrstvy panciera tvorenej keratínom sa vyrábajú náhrdelníky či náramky.
Miestni ľudia veria, že taký náramok ich ochráni pred rakovinou alebo autonehodou, že budú zdravší. Veria, že produkty z tohto materiálu, ktorý majú doma, ich ochránia pred požiarom alebo cunami.
Držia vám miestni palce?
Sú radi, že sa tým konečne niekto zaoberá. Na mnohých miestach v Indonézii neexistuje štátna zložka ochrany, ktorá by sa tomu venovala. Často na to nie sú financie alebo záujem.
Keď tam prídeme a zorganizujeme záťah, sú veľmi radi, aj armáda s nami rada spolupracuje.
Ľudia v mestách, ktorí vedia niečo o ochrane prírody, nás podporujú. No pre ľudí, ktorí žijú na ostrovoch a celý život sa živia tým, že lovia korytnačky a berú im vajíčka, nie sme úplne prijateľní. No nechceme im škodiť. Chceme pozitívny koniec pre obe strany.
Čo pre to robíte?
Napríklad pytliakov, ku ktorých zatknutiu prispel kolega Tomáš Ouhel v roku 2016, sme navštívili po tom, ako si odsedeli rok a pol vo väzení, a uzavreli sme s nimi dohodu.
Zúčastnia sa na vzdelávacom programe a budú chodiť po celom súostroví Pulau Banyak pri severnej Sumatre a vyučovať deti o ochrane morských korytnačiek. Za to im dáme rybárske lode, s ktorými budú môcť začať novú obživu, rybárstvo.
Ochranár Baláž: V divočine nestretnem človeka aj tristo dní
Prečo ste sa ako malá československá jednotka vybrali bojovať proti pytliakom a priekupníkom práve do Indonézie?
S Tomášom Ouhelom, s ktorým sme tú skupinu sformovali, sa obaja dlhodobo venujeme ochrane prírody. Krajinu poznáme, máme tam kontakty, poznáme mentalitu ľudí a pokladáme to za bezpečné miesto, kde začať s takýmito aktivitami.
Samozrejme, časom by sme ich radi rozšírili aj do zvyšku sveta, do Afriky, Južnej Ameriky, ale aj domov.
Nemôžem ešte prezrádzať detaily, čo by sme mali v pláne u nás robiť. No jeden z hlavných problémov u nás je ilegálny výkup zvierat zo zahraničia na chovateľské účely.
Má obyčajný človek zo Slovenska šancu stretnúť sa s výrobkami z čierneho trhu so zvieratami?
Na Slovensku to nie je úplne bežné, ale veľmi často sa to môže stať pri cestovaní. Napríklad na dovolenke v Thajsku majú útlone, malé roztomilé poloopičky. Miestni ich nosia na pláže a turisti sa s nimi fotia.
Tieto poloopice musia uloviť v pralese a keďže sú to nočné zvieratá, vydržia na pláži tak dva týždne, kým umrú. Môžete podporiť čierny obchod tým, že sa s útloňom vyfotíte.
Môžete sa stretnúť aj s ďalšími ilegálnymi produktmi, ako sú koža z tigrov, kabelky z krokodílej kože či výrobky z korytnačiny. Určite ich netreba kupovať ani obdivovať.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Ľudia sú náchylnejší chrániť zvieratá, ktoré sú pekné. No ochranu potrebujú aj tie menej milé zvieratá. Ktoré sú to?
Veľká pozornosť sa venuje veľkým a charizmatickým zvieratám, ako sú slony či nosorožce, ale často sa zabúda na množstvo iných zvierat.
Či už sú to šupinavce, ktoré sú najobchodovanejšími zvieratami na čiernom trhu, rôzne druhy vtákov – často spevavce či papagáje, hmyzu, ale aj rýb, žralokov, plazov, obojživelníkov či menších hlodavcov.
Spevavce sú veľkým problémom v juhovýchodnej Ázii. Ľudia ich tam chovajú ako domáce zvieratá a chytajú ich v pralese. Počty spevavcov sa výrazne znižujú a množstvo z nich je na pokraji vyhynutia. Niektoré druhy už žijú iba v zajatí, pretože ich všetky vylovili.
Je pravda, že tieto spevavce majú osobitné postavenie a sú pýchou muža? Prečo si odchytávajú divoké vtáky?
Väčšinou ich odkupujú a chodia na rôzne súťaže a predvádzajú sa, kto má vzácnejšieho alebo krajšieho spevavca. Často ich učia rozprávať.
Ak sa napríklad majiteľovi z Bornea podarí získať ohrozeného vtáka z pralesov Sumatry, je to preňho ako drahokam. Keď ho ešte naučí aj rozprávať, jeho spoločenské postavenie sa tým zvýši.
Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.
Diskusia
Diskusia momentálne neobsahuje žiadne príspevky.